Každý deň

Niekedy je to štyri a pol minúty čakania na električku číslo dvanásť pri Lafranconi. Niekedy to je jeden pohľad a cesta po nábreží cez 4 zastávky a zase v mojej obľúbenej dvanástke. Niekedy je to štyri a pol pohľadu pomedzi lakte vysokých, vlasy nízkych a aktovky pracujúcich. Aj asi pred týždňom v električke, hádajte v ktorej.Vzájomné plaché pohľady, akože sa neokukujeme. Treba nenápadne, aby si nenamýšľala. Ešte nemá prečo, aj keď ten prvý polpohľad a prvý dojem boli celkom príjemné. Treba kuknúť druhý krát, že či človek dobre videl. Hej, pekná, kontrolujem druhým pohľadom, teraz už lepšie sa prizrúc. Ale placho, veď neočumujem a nechcem, aby nedajbože ona nemala taký pocit, že áno. Ani ona, ani ten chlapík v koženom kabáte s vlasmi ledabolo prehodenými cez plešinku, ktorý visí za jednu ruku pri mojom objave a tvári sa, že mu nie je teplo v raňajšej tlačenici. Kvapky potu na čele svedčia o inom. A jeho pohľad svedčí o tom, že si ma všimol. Snažím sa mu odvrátením pohľadu mierne bokom dať najvo, že vážne neočumujem a už vôbec nie jeho. Vlastne som si ho všimol iba periférne. Kurnik, teraz fakt nie je čas sa venovať jemu.Pozerám, či náhodou nevystupuje. Nie on, ona - samozrejme. Poteším sa dva krát. Nevystúpila a pozrela sa zase na mňa. Rýchlo odvrátiť pohľad niekam inam. Zase mi padne na spomínaného chlapíka. On začína byť očividne nervózny. Sa tvárim, že ma teda zaujal bilboard pri PKO, aj otáčam hlavu ako ho míňame, aby to vyzeralo hodnoverne, že ho čítam. Skloním hlavu a úkosom sa vraciam k objektu záujmu. Začína to byť seriózne, má fakt hlboké oči. Sám tú hĺbku neviem odhadnúť, lebo nevidím na dno a to je dobre. Sú plné a prázdne, plné nového rána a prázdne po presnenej noci. Má taký povznesený výraz v tvári, akoby vstala do slnečného rána a pozerajúc sa ponad opar vo vzduchu na čerstvý sneh na horách vonia ešte poriadne nespadnutú rosu. A pritom sa teraz vezie v mojej električke, rozpráva sa s kamarátkou a ... zase pozerá na mňa. Už po druhom jej pohľade som skontroloval svoje okolie, či sa náhodou nepozerá na niečo/niekoho iného. Nenachádzam nikoho zaujímavejšieho ako ja, hrozné čo? Ale upokojujúce.Už sme pod Novým mostom, zachvíľu je koniec, Šafko sa blíži. Ľudia nastupujú, vystupujú, aj ja musím mierne zmeniť pozíciu a ruku, ktorou sa držím. Vzájomne skontrolujeme či sme stále tu. Ani som si nevšimol, kedy jej odišla kamarátka, nemá sa s kým rozprávať. Ani ja, to je náhoda... Obaja sa pozeráme von oknom, ja jedným, ona tým hneď vedľa. No dobre, ona niekedy pozrie ajtým mojím, ale mne to nevadí. Kebyže mám v sebe niečo z Jula Satinského, tak by som na ňu prehovoril:"Dobrý deň, slečna. Pardón čučoriedka. Nechcete sa pozrieť mojím oknom? Viete, vlastne, čo si budeme vykať. Vieš, všimol som si Ťa už ako si nastupovala, bola si celá uzimená, až tak, že na tom Tvojom okne ostala srieň. Nie, že by nebola pekná, ja len, že by si aj mne urobila takú - takú ako si ty. A možnože sa pri mne roztopí, tak ako ja pri pohľade do Tvojich očí. Akú majú vlastne farbu? Môžem sa pozrieť bližšie?"Zvonček na križovatke ma vyruší, vystupujem. Aj ona ide mojím smerom, žeby z Filozofickej? Predbieham ju, už meškám na seminár vážne hodinu, vraciam sa do reality a neobzerám sa, aby si nenamýšľala, veď je nášmu električkovskému intermezzu pohľadov koniec. Ba ešte raz, pred prechodom pre chodcov. Odbáča na Právnickú. Kukla mojim smerom, ale to ja už utekám na zelenú. Možno ani nekukla, ale ja si to ani nebudem namýšľať. Som si to namýšľal možno celý čas. A možno aj čo to to vymyslel... Ktovie?!Možnože sa mi to nestalo v električke s číslom dvanásť, možno som si ju všimol už v tridsaťdeviatke. Možnože sa to nestalo takto, ale úplne inak. A napísal som o tom tak, ako som chcel a cítil. A už mi teraz netvrďte, že sa nezamilovávate každý deň. No dobre, ... skoro každý :)pe