Jeden svet - jeden potlesk, jeden smiech a jedna slza

89 mm. Tak sa volá dokument jendého mladého Nemca o niekoľkých mladých ľuďoch v Bielorusku. 89 mm, taký je rozdiel medzi rozchodom koľajníc v Bielorusku a "na západe". To som nevedel a ani som nevedel ako to v Bielorusku vyzerá. Ako žijú študenti v mojom veku, ako rýchlo sa pracuje na oprave fasád budov, keď tade má na druhý deň prechádzať Lukašenko. Dokument nebol vyslovene politickým obrazom o poslednej komunistickej diktatúre v Európe, nebol len depresívny a neukazoval len ľudí, ktorí smutne hovorili o svojej budúcnosti. Vo filme bol aj smiech. Aj v sále. Napríklad keď si jeden chlapík, pred tým ako nemeckou vzduchovkou rozbil nechtiac okno, nalial za urastený dvojdecový pohárik vodky a na ex vlial do hrdla. Iba pár kvapiek sa skotúľalo po brade. Sám režisér dokumentu sa potešil živým reakciám publika počas premietania, ako tvrdil v neskoršej diskusii. V Bielorusku bol s malým štábom filmovať na viac krát. Spoznával osudy šiestich mladých ľudí a zistil, že nie všetci sa cítia neslobodný. O jednom aktérovi dokumentu povedal asi toľkoto: "Môžete ho mať radi, alebo nie. Ale on sa cíti slobodný, keď môže ísť na lov. Lov miluje. A to mu stačí..." Nie však všetkým Bielorusom. Niečo som sa o mladých Bielorusoch dozvedel - aspoň o tých šiestich. Dúfam, že sa niekedy dozvieme niečo viac aj o ostatných. Možno po ich najbližších voľbách. Ak nejaké budú... Dokument zaujal celú sálu, na konci sa tlieskalo.Určite ešte silnejší zážitok zanechali vo mne dokumenty: "Soulský vlak vyslobodenia" a "V ríši zla". Filmy o situácii v Severnej Kórei. Po prvom filme nasledovala aj diskusia s českým fotoreportérom Janom Šibíkom, ktorý mal to "šťastie" fotiť v tejto krajine. Nechceli by sme tam žiť. O niektorých veciach čo sa tam dejú som už počul, či čítal. O krajine, kde hladom trpia milióny ľudí, kde desiatky až stovky tisích hľadá východisko v úteku do Číny. Myslia si, že tadiaľ vedie cesta k slobode. A častokrát sa mýlia. Čína v rozpore s konvenciami UNHCR nezaobchádza s utečencami podľa ich mezinárodných, či aspoň ľudských práv. Je pravdou, že sa boja týchto utečencov. Že ich tam bude príliš veľa ak popustia opraty a uvoľnia priechod severokórejským utečencom. Preto im nepriznávajú politický azyl, preto po nich pátrajú, preto sa snažia rozložiť polotajné zoskupenia pomáhajúce týmto utečencom, preto ich vracajú naspäť do krajiny, kde ich čakajú vysoké tresty, mučenie, či smrť. V jednom z dokumentov padla otázka: "Prečo im teda aspoň nedovolia odísť do krajiny, kde ich prijmú lepšie, napríklad v Mongolsku?" Aj tam musia utekať len za pomoci akýchsi prevádzačov. Alebo sa snažia predrať na ambasádu iných krajín a tak nájsť konečne útočisko. Čína sa obhajuje tým, že Severokórejčania su pre nich ekonomickí utečenci, že oni ich logicky nechcú. A tak sa teda útek zo Severnej Kórei v Číne nekončí. Utečenci sa môžu nadýchnuť len plytko, nie z plných pľúc. Ešte pre nich nie je koniec. A ak chytia a odhalia, čaká ich väzenie v Číne, alebo návrat do krajiny, z ktorej sa im podarilo utiecť. Z krajiny plnej absurdít, ako diaľnice, po ktorej však nemajú chodiť aké autá, krajiny plnej demagógie a nevedomosti, krajiny plnej strachu, hladu a bolesti.Pri pozeraní na takýto film sa vám vyroní z oka slza. Aspoň jedna. Mne sa ju podarilo silou vôle zatisnúť späť. Tak je to ľahšie, nemyslieť na problémy, ktoré sa ma bezprostredne netýkajú. Ale tá slza tam ostala. Možno mi chce niečo naznačiť, no neviem, či ju budem chcieť počúvať. Dokument zaujal celú sálu, na konci sa netlieskalo. Nebolo čomu. Každý by bol radšej, keby takéto dokumenty vznikať nemuseli....pe